Snom vysokoškoláčky Kristíny so svalovou dystrofiou je dostať sa na paraolympiádu

Kristína Vozárová (21) z Banskej Bystrice so svalovou dystrofiou našla nový zmysel života, keď sa začala venovať športu. V Paraolympijskom centre v Kováčovej hráva stolný tenis. Jej snom je dostať sa na paraolympiádu. Je jednou z 21 ľudí, ktorá bola vybraná do projektu Nezastaviteľní pod záštitou značky Birell. Jeho zmyslom je motivovať zdravých ľudí k tomu, aby športovali a tým pomohli hendikepovaným.

Akému športu sa venujete?

Pred rokom a pol som začala chodiť do Paraolympijského centa v Kováčovej. Tam som sa dostala k stolnému tenisu. Vzhľadom na vzdialenosť tam môžem chodiť len raz týždenne. Chcela by som sa stolnému tenisu venovať viac ako jedenkrát do týždňa a veľmi by mi pomohlo mať stôl na stolný tenis doma. Chcela by som sa zlepšovať a ukázať iným, že sa to dá aj s takou ťažkou diagnózou. Rozmýšľala som aj o Handbike, a ten by som ešte do budúcnosti chcela vyskúšať.

Čo vás motivuje športovať?

Dosť závidím zdravým ľuďom, že môžu robiť akýkoľvek šport. Motivuje ma to, že sa vôbec hýbem, že svalstvo na rukách mi neochabuje a aj to, že mojím snom je dostať na paraolympiádu.

Aký je váš hendikep?

Moja choroba je svalová dystrofia. Je to ochabovanie svalstva. Moje telo je čím ďalej slabšie a nemá stabilitu. Prišlo sa na to v prvom ročníku na základnej škole, kde som zrazu bola slabšia ako moji spolužiaci, začala som padať, robili mi problém schody. Na túto chorobu neexistuje liek. Zmenilo mi to celý život. Choroba mi ale dala viac ako mi vzala. Spoznávam nových ľudí a dostanem sa do prvého radu na koncerte. Vozičkárom odporúčam vyjsť von a spoznať nových ľudí.

Ako váš hendikep vníma okolie?

Snažím sa byť veselá. Často používam čierny humor, tak si robím srandu z mojej choroby. Každý sa mi snaží pomáhať ako vie.

Je náročné psychicky sa vyrovnať s takou diagnózou?

S tým sa nedá vyrovnať, s tým sa len treba naučiť žiť. Vždy sa nájde spôsob, ako sa to dá. Nevyrovnala som sa s tým doteraz. Mávam aj zlé dni, ale vždy si nájdem činnosť, aby ma to urobilo veselou.

Čo robíte vo svojom voľnom čase?

Vyskúšala som šport určený nielen pre telesne postihnutých športovcov – bocciu, kde sa 5 loptičiek naplnených pieskom hádže k jednej veľkej guli a je to veľká zábava. Rada tiež maľujem. Z predaja mojich diel chcem dať peniaze na dobročinné účely. Oficiálne som študent ale aj invalidný dôchodca. Študujem na Univerzite Mateja Bela odbor sociálna práca. To že by som mohla pomôcť niekomu ma napĺňa. Zaujímajú ma aj jazyky.

Máte aj životné motto?

Mám ho aj vytetované na ruke – never give up (Nikdy sa nevzdávaj).

Ako ste sa o projekte Nezastaviteľní dozvedeli?

Bolo to zo sociálnej siete. Motivoval ma aj ambasádor Bekim a keďže zbožňujem jeho čierny humor, ani som neváhala. Už pred 2 rokmi som sa prihlásila, no to bolo neúspešne. Sledovala som Nezastaviteľných, ale ako divák a fanúšik a veľmi sa mi tá myšlienka páčila, lebo často hendikepovaní nemajú možnosť dostať prostriedky na kúpu športových pomôcok. Toto je šanca robiť šport aspoň nejakým spôsobom. Vôbec som však neverila, že ma môžu vybrať. Keď mi aj volali, bola som v nemom úžase a nečakala som to. Bol to pre mňa šok, ale bola som šťastná.

Čím vás projekt Nezastaviteľní oslovil?

Páči sa mi myšlienka, že aj hendikepovaní môžu robiť šport rovnako ako zdraví a nájsť si tak tú svoju cestu.

Je tento projekt motiváciou aj pre iných ľudí?

Určite áno, či už pre zdravých, ale aj hendikepovaných. Už len zapojením do tohto projektu majú šancu vyjsť von, spoznať nových ľudí, zabaviť sa a potom už s novou pomôckou športovať alebo chodiť do prírody.