Miro Jaroš: Dostal som už viacero ponúk od detí, či by som mohol byť ich tatom

Spevák Miro Jaroš patrí aktuálne k najvyťaženejším umelcom na Slovensku, môže za to jeho projekt, ktorým sa rozhodol priblížiť k detskému publiku. Už tri roky oblieka žltú košeľu, viaže na krk červeného motýlika, aby učil deti dobré veci. Umývať si ruky, zúbky, vedieť poďakovať či upratovať hračky. Čo mu táto práca dáva, ako si pamätá svoje detstvo a Medzinárodný deň detí, porozprával úplne spontánne pri tvorbe jedného z programov pre MDD 2019.

Miro, ako si spomínate na svoje detstvo? Ako ste ho prežívali, kde ste najradšej trávili čas?

Najkrajšie spomienky mám na Tepličku nad Váhom, konkrétne na Záhumnie kde sme bývali, keď som bol malý a chodil do školy. Záhumnie je jedno veľké ihrisko a z nášho domu s číslom 250 bol naň krásny výhľad. Chodili tam kolotoče, dodnes sú tam hojdačky a všade okolo nasadené lipy. Práve sa mi tento obraz vybavil a musím sa usmievať. S mamou sme si každý rok pristavili rebrík a oberali lipový kvet priamo zo stromu. Dodnes keď kvitne lipa sa v spomienkach vrátim do týchto dní.

Pekná symbolika a spomienky. Inšpirovali Vás takéto pekné zážitky pri tvorbe? Napríklad, ako vznikala pieseň U babičky?

Jasné, samozrejme! Napríklad naša starká piekla skvelé makové buchty. Ako deti sme jej radi pomáhali pri pečení. Od babičky viem aj to, z ktorého vajíčka môže byť kuriatko a z ktorého nie. No a keď som písal pesničku U babičky, tak ma aj toto čiastočne inšpirovalo. Bublaninu, ktorú babička pečie v klipe, robievala pre zmenu zase moja mama. Uj, to boli časy a dobroty! (smiech)

Miro, ale vy to máte tak nejako viac premyslené, že? Svojou tvorbou pomáhate deťom osvojovať si niektoré návyky, učíte ich množstvo praktických vecí do života. A o tom, že je výborný materiál, svedčí aj fakt, že ho môžu zužitkovať pri svojej práci aj pani učiteľky a vychovávateľky. Vy však svoje deti nemáte. Kam chodíte na metodiku?

Stačí si spomenúť na svoje detstvo, ako som vnímal veci ja. Dodnes je vo mne kúsok toho malého galgana. Je to výraz z nášho regiónu a znamená niečo ako huncút alebo neposlušník. Taký som bol. Jednoducho si pamätám s akou nechuťou som robil veci, keď mi ich naši prikazovali. Hrou cez pesničky deti od svojich povinností neodrádzame, ale k nim práveže motivujeme. A naozaj to funguje! Vďaka pesničkám nemajú problém samé od seba poďakovať, ísť si umyť zúbky, či upratať po sebe hračky. Keď mi o tom píšu rodičia, neviete si predstaviť ako sa z toho veľmi teším.

Aký je podľa Vás rozdiel medzi detským a dospeláckym publikom?

U mňa niekedy ohromný. Je to predsa len iné. Na dospeláckych koncertoch ľudia väčšinou sedia a počúvajú moje texty. Na detských deti spontánne tancujú a vyspevujú, nechávajú svoje emócie plne vyjsť von a to je super. Nerobíme divadielka, ale ozajstné koncerty pre rodiny. Je úžasné vidieť ako sa atmosférou občas nechajú strhnúť aj rodičia. Dáva mi to energiu, pocit užitočnosti a vďačnosti za to, čo môžem vďaka svojej práci zažívať.

A je nejaký rozdiel medzi detským publikom z mesta a z dediny? Sú deti z miest v niečom iné ako deti z dedín? Napríklad v tej spontánnosti, smelosti, a tak ďalej?

Záleží kde sme. Sú koncerty kde od prvej pesničky viem, že bude super atmosféra, ale sú aj také, kde chvíľu trvá než sa publikum osmelí a uvoľní. A sú občas aj také, kde ja nemám práve najlepší deň a potrebujem chvíľku, kým do toho vhupnem. Nemyslím si však, že je veľký rozdiel medzi mestami a dedinami. Dokonca, ktosi hovoril, že v Čechách si ľudia nevedia užívať koncerty tak ako Slováci, no ja mám aj v tomto prípade úplne inú skúsenosť a nezliezam z pódia kým nedám jeden alebo aj dva prídavky.

Keby ste mali porovnať nároky detí v súčasnosti a napríklad detí Vašej generácie, čo by ste k tomu dodali? Čo si o tom myslíte?

Hm, doba robí svoje. My sme nepoznali mobily ani tablety. Odmenou bolo, keď nám rodičia kúpili obyčajný farebný balón za statočnosť u zubára, alebo nás zobrali na výlet. Dnes mnoho deti nedokáže existovať bez elektroniky. Ukľudnia sa často až vtedy, keď si môžu niečo pozrieť. Nie je to však len problém detí, závislými sa stali aj mnohí z nás, dospelákov. Toto ma trošku, priznám sa, trápi.

Prekvapí alebo zaskočí Vás niekedy reakcia nás, dospelých? Či už vo vzťahu s vlastnými deťmi, alebo spôsoboch výchovy, v pozitívnom alebo aj negatívnom zmysle?

Práve tie vyššie spomínané mobily, napríklad. Sám mám niekedy výčitky, že na jednej strane som proti, no na tej druhej sám vytváram videá, ktoré deti lákajú. Verím, že rodičia vedia odhadnúť správnu mieru a že im naše klipy pomôžu vychovať lepšiu generáciu. Poznám prípady, kedy rodičia úmyselne strkajú deťom do ruky smartphone, len aby si oddýchli. Dieťa pozerá hodiny na blikajúci display, stáva sa závislým a rodič má čas pre seba, na čo sa dá ľahko namotať. Síce nemám vlastné deti, ale cítim, že to nie je správne, deti nás, dospelákov, potrebujú. Byť dobrými rodičmi nie je ľahké, dokonca je to veľmi únavné. Odmenou sú však zdravé, šťastné deti, hoc aj s modrinami na kolenách. Raz budú našim obrazom, na to treba pamätať.

MDD bol pre nás obrovský sviatok, v školách sa neskúšalo, pripravovali sme si zábavný program, výlety. Spomínate si na to, ako ste trávili tieto sviatky?

Áno, pamätám si to veľmi živo. Ja som bol ten, ktorý už v septembri nahovoril celú triedu, aby sme skúšali program na MDD, či koniec školského roka. Vymýšľal som choreografie a učil ich tých, čo sa chceli zapojiť. Tiež si pamätám, ako sme z maminej roboty chodili na MDD na opekačku a súťaže, ktoré pre nás v jej bývalej práci pripravili. Bolo to fajn.

Dnes sú deti pri každej príležitosti zahŕňané darčekmi, množstvom sladkostí, rodičia sa im snažia zabezpečiť atraktívny program, niektoré dostávajú dokonca ako odmenu peniaze. Čo si o tom myslíte?

Ja si niekedy pripadám už ako úplný kritik dnešnej doby, ale mne sú tieto vyjadrenia pozornosti a lásky cudzie. Možno preto, že som bol úplne inak vychovávaný. Keď vidím deti obsypané hromadami darčekov, že sa snáď ani nedajú porátať, príde mi tak trochu smutno. Podľa mňa jeden – dva symbolické, ozajstné darčeky stačia. Dokonca to nemusí byť nič hmotné. Oveľa viac potrebujú lásku a rodinu. Pocit bezpečia. Aj zážitkový výlet vie byť pekným darčekom.

To je veľmi cenný názor, ďakujem zaň. Miro, kvôli tomu, že je o Vašu prácu veľký záujem, zrejme ten Váš MDD trvá nielen počas prvého júna, ale hneď niekoľko dní. Čo Vás čaká tohto roku?

Pravda. Tento rok budeme oslavovať deň detí niekoľkokrát. Tešíme sa napríklad do Šamorína do športového centra x-bionic, kde deti okrem nášho koncertu budú mať super zážitkový deň a priestor aj pre pohyb. Ten je tiež v dnešnej dobe veľmi dôležitý. Niekedy si hovorím, že je to škoda, že sa nemôžeme nachvíľku vrátiť a zažívať takéto veci ešte raz aj my! (smiech)

Odvážna otázka na záver! (smiech) Deti Vás milujú a niektorí rodičia dokážu pre svoje poklady spraviť aj nemožné, aby ich urobili šťastnými. Nedostali ste niekedy kurióznu ponuku alebo zaujímavú správu, ktoré by stála za zmienku? Napríklad, jedného môjho známeho oslovili jeho fanúšikovia, či by šiel za krstného otca ich dieťaťu. Úplne neznámi ľudia! Stalo sa Vám niečo takéto milé a bláznivé zároveň? 

Heh. Stáva sa to! Dostal som už viacero ponúk od detí, či by som mohol byť ich tatom. Niekedy mi píšu aj mamičky. Vyškerený som jak lečo, keď to čítam. Aspoň na svete nie je nuda! (smiech)